Kolonizátori z východu (a západu, a tiež severu a juhu)

Nenahrnuli sa do Izraela dobrovoľne, neboli presvedčením sionisti. Väčšinou ich z krajín, kde dovtedy žili, vyhnali, vysídlili, alebo jednoducho museli odtiaľ utiecť. Keď sa ocitli v Izraeli, tak aj mizrahim či sefardim dostali nálepku kolonizátorov, lebo tú dostal každý izraelský Žid. Stalo sa tak asi tak o dve desaťročia neskôr, po Šesťdňovej vojne (1967), keď sovietska KGB vypustila do vnímavého arabského sveta svoj antikolonizátorský propagandistický naratív a slovník. Príbehy afrických a blízkovýchodných Židov žijúcich dnes v Izraeli možno začať rozprávať od ktorejkoľvek krajiny, z ktorej do Izraela prišli. Dali by sa vyrozprávať aj všetky a zaslúžili by si to. Sú takmer bez výnimky tragické a nespravodlivé. Bolo by to veľmi dlhé rozprávanie, príliš dlhé na jeden článok, a paradoxne by bolo viac o Araboch, teda tých, ktorí Židov vyháňali. Hoci rozprávanie o vyhnaných židovských komunitách by bolo neporovnateľne bohatšie, pestrejšie a zaujímavejšie. Arabské násilie voči nim bolo až nudne stereotypné naprieč krajinami a kontinentom od Tangeru až po Bagdad, či až na juh do jemenského Adenu. Mnohé budia dojem, že scenár bol načrtnutý v duchovnom a legislatívnom prostredí nacistického Nemecka. Niektoré z tých príbehov sú predsa len výnimočnejšie.

Egyptskí Židia

Matt Field, rabín, ktorý dnes najmä píše na svoj Substack a nevenuje sa kongregácii, ich začal mapovať v Egypte. Celkom vhodné miesto pre začiatok, keď zvážime, že tadiaľ chodil už praotec Abrahám a odtiaľ vyviedol svoj ľud aj Mojžiš. Matt Field začína svoj článok tým, že nemecký veľvyslanec v Egypte pracuje v dome, ktorý predtým zvykol patriť židovskej rodine. Podobne je to aj so švajčiarskym veľvyslancom a je to rovnako aj s americkým veľvyslancom. Aj ich domy patrili kedysi Židom. Sú to pekné, honosné domy, veď patrili bohatým rodinám. Diplomati ich, prirodzene, nearizovali, dostali ich od egyptskej vlády. Tá ich, pravda, arizovať nemohla, lebo akosi ju netvoria Árijci, ale inak to vyzeralo navlas rovnako ako arizácia... a to je ten prvý príbeh.

Židia žili v Egypte naozaj od pradávna, určite aspoň milénium pred príchodom Arabov. Na okraj treba poznamenať, že ak by Briti neporazili pri El Alameine nemecký Afrikakorps poľného maršala Rommela, boli by egyptskí Židia takmer naisto medzi obeťami holokaustu, lebo v pätách nemeckého vojska postupovali aj Sonderkomandá SS s presne týmto určením – žiadny Žid to nemal prežiť. Aj vďaka tomuto víťazstvu žila v Egypte v roku 1948, teda v roku založenia Izraela, komunita až 80 tisíc Židov. Pôvodne neboli sionisti a iba menšia časť z nich sa snažila dostať do Izraela – najmä kvôli násiliu a pogromom, ktoré po vzniku Izraela prepukli – väčšia časť ale zostávala, boli v Egypte odpradávna doma a nechceli odísť kamsi do neznáma – novovzniknutý Izrael bol v ich vnímaní naozaj „neznámo“. Ich egyptské dejiny sa skončili prakticky až v roku 1956 po kríze a vojne okolo Suezského prieplavu. Po zhruba 2500 rokoch.

Vláda Gamala Abdela Násira vydala v roku 1956 proklamáciu, ktorou vyhlásila všetkých Židov za nepriateľov štátu, pričom zmazala akýkoľvek rozdiel medzi egyptskými Židmi, izraelskou armádou a spojenými európskymi (britskými a francúzskymi) silami, ktoré bojovali o Suezský prieplav. Proklamáciu o Židoch čítali zo všetkých minaretov v Káhire či v Alexandrii. Nasledovali masové zatýkania a väznenia a bezprostredne po tom aj násilné vysťahovanie z krajiny. Vysťahovanie, presnejšie vyháňanie, prebiehalo vo vlnách – Židia dostali často iba deň či dva na „zbalenie“ sa – do jedného kufra. Museli tiež podpísať „dobrovoľné darovacie zmluvy“ v prospech egyptskej vlády na celý svoj hnuteľný aj nehnuteľný majetok. Na všetko – na domy, obchody, pôdu, podniky, bankové účty. V tej chvíli sa to týkalo priamo 25 tisíc egyptských Židov, ale nasledovali, podobným štýlom, aj ďalšie vlny. Odchádzali s holými rukami, mali iba svoje životy. Väčšinu prijal Izrael (aby neskôr dostali nálepku kolonizátorov), ale mnohí emigrovali aj do Francúzska či Spojeného kráľovstva. Išlo o veľmi europeizovanú a jazykovo dobre vybavenú židovskú komunitu. Dnes židovská populácia v Egypte neexistuje.

Možno práve preto, ako spomienku na už neexistujúcu komunitu, je zaujímavé povedať pár slov aj o histórii Židov v Egypte. Napríklad o príbehu Židov v Egypte počas helenistického obdobia, po výbojoch Alexandra Veľkého, keď sa gréčtina stala dominantným jazykom okolo Stredozemného mora. Podľa historických záznamov si vtedy macedónsko-grécky egyptský faraón Prolemaios II. (vládol 285 až 246 pred n.l.) želal preloženie židovských zákonníkov (svätých textov) do gréčtiny, aby sa stali súčasťou jeho slávnej Alexandrijskej knižnice. Najvyšší kňaz z Jeruzalema poslal podľa legendy 72 mudrcov (6 z každého z dvanástich kmeňov Izraela) do Alexandrie ako prekladateľov. Vraj zámerne pracovali pri preklade oddelení od seba a napriek tomu vznikli, za presne 72 dní, úplne identické preklady Tóry do gréčtiny. Zjednotený preklad dostal názov Septuagint (z latinčiny 70, LXX) a je prvým veľkým prekladom hebrejskej Biblie do iného jazyka. Používala ho, o niekoľko storočí neskôr, po grécky hovoriaca ranná ortodoxná kresťanská cirkev.

Egyptská židovská komunita mala za tých asi dva a pol tisícročia veľa pozoruhodných postáv. Napríklad na počiatku nášho letopočtu žil v Alexandrii aj židovský helenistický a platónsky filozof Filón Alexandrijský. Ten sa pokúsil zlúčiť starozákonnú židovskú múdrosť Tóry a gréckej filozofie.

Nuž a, samozrejme, najslávnejší spomedzi židovských filozofov, a tiež lekár a sefardský rabín Moše ben Maimon, známy tiež ako Maimonides. Židia mu vravia tiež Rambam (to je akronym). Píšem sefardský, lebo sa narodil v roku 1135 v špamielskej Cordobe, odkiaľ jeho rodina ušla pred násilnou konverziou na islam alebo smrťou, keď sa k moci dostala dynastia Almohádovcov, najskôr na juh a neskôr do Maroka. Maimonides, hoci určite vedel po hebrejsky, písal po arabsky. Svoje literárne najplodnejšie desaťročia strávil v Káhire. Tam napísal aj monumntálne dielo Mišna Tóra – kodifikáciu židovského práva, a tiež filozofický text Sprievodca pre blúdiacich, kde skĺbil aristotelovskú logiku s božským zjavením. Maimonides bol tiež autorom priekopníckych medicínskych textov a slúžil aj ako lekár na dvore sultána Saladina. Zomrel v Káhire v roku 1204. Samozrejme, že sochu nemá v Káhire, kde žil a zomrel, ale v španielskej Cordobe, kde sa narodil a odkiaľ musel utiecť. Je to krásna, dôstojná socha sediaceho filozofa, ktorý na kolenách drží knihu. Jeho bronzová topánka je vyleštená od dotykov rúk ľudí, ktorí veria, že im to prinesie šťastie a múdrosť. Egyptskí Židia patrili väčšinovo k sefardským Židom, tak asi treba, aby sme si povedali, ktorí sú ktorí.

Mizrahi, Sefardi a tí ďalší

Keďže sa označenia jednotlivých skupín Židov používajú zamieňavo, treba aspoň pár slovami vysvetliť, o čom je reč. Mizrahim (plurál od mizrahi) sú Židia pôvodom z časti severnej Afriky, oblasti Kaukazu a krajín blízkeho a stredného východu. Patria medzi nich Židia z Iraku, Sýrie, Libanonu, Iránu, Jemenu ale aj Afganistanu, Uzbekistanu, Sudanu, a tiež Etiópie. Slovo mizrahi pochádza z hebrejského slova mizrach, čo znamená východ (západ sa povie ma´arav). Mizrahim spolu so Sefardim (izraelské štatistiky to nerozlišujú) tvoria možno až polovicu celkovej židovskej populácie v Izraeli. V štatistikách sú možno zmiešaní, ale mizrahi si priniesli odtiaľ, odkiaľ ich vyhnali, väčšinou arabský jazyk. Mnohí, hoci už pochopiteľne ovládajú modernú hebrejčinu, hovoria doma po arabsky dodnes. Sefardi si tiež priniesli vlastný jazyk – ladino, čo je zmes stredovekej španielčiny a hebrejčiny. Odhaduje sa, že jazyk ladino ešte stále ovláda a tiež používa niekoľko desiatok tisíc ľudí, najmä v Izraeli, ale nie iba tam. 

Sefardim (hebrejský plurál) či Sefardi sú potomkovia židovských komunít, ktoré pôvodne žili na Iberskom polostrove, teda v dnešnom Španielsku a Portugalsku. Slovo Sepharad sa spája s latinským názvom Hispania a židovská prítomnosť v Španielsku sa naozaj datuje od rímskych čias. Stredoveké zdroje udávajú že sa španielski Židia sami označovali za Sefardim. Po tzv. Reconquiste v roku 1492, teda opätovnom dobytí celého Španielska spod islamskej nadvlády, ktorá trvala 7 storočí, vydali katolícke veličenstvá Izabela Kastílska a Ferdinand Aragonský „Edikt z Alhambry“ (známy tiež ako Dekrét o vyhostení), ktorý nariaďoval Židom v Španielsku buď konvertovať na katolícku vieru, alebo krajinu do štyroch mesiacov opustiť – pod trestom smrti. Niektorí (menšina) konvertovali, ale 40 tisíc až 100 tisíc zo Španielska ušlo. Niektorí najprv do Portugalska, odkiaľ museli ale po krátkom čase tiež ujsť, už mnohí násilne pokrstení, do liberálnejších miest ako Amsterdam, Londýn, Bordeaux či Hamburg. K portugalským sefardským Židom patrila aj rodina holandského židovského filozofa Barucha Spinozu. Mnohí utekajúci sefardskí Židia dali prednosť tolerantnejšej (v tom čase) Osmanskej ríši a usadili sa napríklad v gréckych Tesalonikách, v Istanbule, aj v Izmire. Iní odišli do severných oblastí Afriky, najmä do Maroka. K potomkom sefardských Židov, ktorí zamierili zo Španielska  do Osmanskej ríše, patril napríklad aj nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Elias Canetti, ktorý sa narodil v Ruse v Bulharsku. Sefardskí Židia v Bulharsku mali v časoch holokaustu výnimočné šťastie. Bulharsko odmietlo, hoci bolo vo vojne spojencom hitlerovského Nemecka, vďaka svojej pravoslávnej cirkvi, ale aj vďaka odporu obyvateľstva a statočnosti politikov, nechať svojich Židov deportovať do koncentračných táborov. Zachránilo sa 48 tisíc bulharských Židov. To sa Canettiho ale netýkalo, jeho rodina sa odsťahovala do britského Manchestru už v roku 1911. Židia v Macedónsku a gréckej Trácii také šťastie nemali, tie okupovali Nemci. Napriek historickému šťastiu odišla po roku 1948 absolútna väčšina sefardských Židov z Bulharska do Izraela. Prečo? Zrejme nie kvôli svojím záchrancom Bulharom, tí ich predsa nevyháňali. Naisto teda najmä preto, čo sa stalo s gréckymi či macedónskymi Židmi. 

Keď už je reč o osudoch sefardských Židov, treba spomenúť aj toskánske mesto Livorno. Tam totiž vznikla jedna z najvýznamnejších sefardských židovských komunít v Európe. Prišlo k tomu koncom 16. storočia, keď sa toskánska vládnuca rodina Mediciovcov rozhodla, že z Livorna vybuduje veľký obchodný prístav. V rokoch 1591–1593 vydal veľkovojvoda Ferdinando I. de Medici tzv. „Livornské zákony“ (Livornina). Tými pozval zahraničných obchodníkov vrátane (najmä) Židov. Prisťahovalcom zákony zaručovali náboženskú slobodu, daňové výhody a ochranu pred mnohými obmedzeniami, ktoré boli v iných európskych mestách bežné. Na rozdiel od mnohých talianskych miest (trebárs ako Benátky) nemuseli žiť livornskí Židia v gete, a mali tiež vlastnú samosprávu a súdnictvo. Pre Mediciovcov zohrali veľmi dôležitú úlohu v medzinárodnom obchode. Potomkom sefardských Židov z Livorna bol aj slávny maliar Amedeo Modigliani. Osudy Židov z Livorna boli počas holokaustu, pochopiteľne, tragické.

Sefardských Židov a mizrahim žijúcich v Izraeli spája nie iba to, že boli vyhnaní zo svojich pradávnych domovov, ale tiež to, že im, celkom v rozpore s ich osudmi a dejinami a celkom v rozpore so zdravým rozumom, až potom, keď sa konečne ocitli v krajine svojich predkov, dali arabskí žiaci propagandistov z KGB nálepku kolonizátorov.

Mimochodom, Edikt z Alhambry vyhlásila španielska vláda za neplatný formálne až v roku 1968 a úplne ho zrušil až kráľ Juan Carlos v roku 1992 – po rovných 500 rokoch.

Operácia lietajúci koberec (Na krídlach orlov)

Koncom novembra 1947 schválilo Valné zhromaždenie OSN plán na rozdelenie Palestíny. Takmer okamžite vypukli v Jemene, vzdialenom od Palestíny 2400 kilometrov a ktorého obyvatelia nemajú historicky nič spoločné s Palestínou, krvavé pogromy, pri ktorých zahynuli desiatky Židov a ich obchody boli vyrabované. Bolo to pol roka pred vyhlásením vzniku štátu Izrael. Všetkým Židom v Jemene išlo náhle o život a ich situácia sa kontinuálne zhoršovala. Štát Izrael, ktorý práve vznikol a ktorý sám viedol proti armádam okolitých arabských štátov vojnu o prežitie, považoval ich záchranu za svoju absolútnu prioritu. Ale Jemen bol ďaleko od Izraela, veľmi ďaleko (asi ako Európa – lietadlom). Potom, v máji 1949, čerstvý jemenský imám (vzbúrenci popravili jeho otca) Ahmad bin Jahjá celkom nečakane vyhlásil, že Židia môžu z krajiny odísť, ak tam zanechajú všetok svoj majetok a zaplatia špeciálnu daň za vycestovanie. Chcel tiež, aby predtým odovzdali moslimom svoje remeselnícke zručnosti. Židovský majetok bol zrejme najdôležitejší motív imámovho rozhodnutia, určite celkom v súlade s Koránom. Viac ako 80 % jemenských Židov žilo roztrúsených v stovkách izolovaných horských dedín. Keď sa dozvedeli o možnosti odchodu, vydali sa odvšadiaľ na cestu na juh do mesta Aden, ktoré bolo v tom čase britským protektorátom. Utekali. Museli zdolať, pešo či na oslíkoch, stovky kilometrov cez nehostinnú púšť a hory. Putovali hladní a smädní a trpeli aj chorobami. A cestou ich okrádali aj miestne kmene. Pritom okrem zvitkov Tóry toho veľa neniesli, lebo nič cenné už nemali. Keď prišli, spravidla úplne vyčerpaní, až do záchytného tábora Geula pri Adene, dostali prvé lekárske ošetrenie a nejaké oblečenie. 

Izraelské aerolinky už síce existovali, ale na prevoz takmer 50 tisíc ľudí nemali dosť lietadiel a ani možnosť lietať ponad nepriateľské arabské územia (to boli všetky naokolo). Izrael uzavrel teda tajnú dohodu s aljašskými aerolíniami Alaska Airlines, ktorej lietadlá potom lietali a prevážali jemenských Židov pod vymyslenou značkou Near East Air Transport. Bolo to extrémne nebezpečné. Trasa z Adenu do Tel Avivu merala približne 2 200 kilometrov a viedla kompletne ponad nepriateľské arabské územia (Červené more a Sinajský poloostrov). Lietadlá museli často pristávať kvôli palivu v nebezpečných oblastiach a piloti čelili streľbe zo zeme. Piloti upravili svoje lietadlá tak, že z nich vymontovali sedadlá a dali do nich dlhé lavice. Tak sa do lietadla s kapacitou povedzme 50 cestujúcich zmestilo štandardne aj viac než 120 ľudí. Problém bol tiež, že väčšina jemenských Židov nikdy predtým nevidela lietadlo, ani inú modernú techniku. Nastúpiť do obrovských strojov sa odvážili len preto, že im povedali, aby verili biblickému proroctvu z knihy Izaiáš a Exodus, podľa ktorého sa vrátia do Jeruzalema „na krídlach orlov“ (to bol tiež alternatívny názov tej leteckej operácie). Americké lietadlá mali pre tento účel nad dverami namaľovaného orla s roztiahnutými krídlami. Dovedna absolvovali piloti Operácie lietajúci koberec až 450 tajných letov a evakuovali z Jemenu asi 49 000 ľudí. K evakuovaným patrili aj menšie skupiny Židov z Adenu, Džibutska a Eritrey. Operácia lietajúci koberec bola neskutočne úspešná operácia. Vlastne jedinečná. Napriek obrovskému riziku, preťažovaniu lietadiel, nedostatku paliva a preletom nad nepriateľským územím, neskončil ani jeden let nehodou a nikto počas transportu neprišiel o život. Operácia bola prísne utajovaná, aby sa zabránilo sabotážam zo strany arabských štátov. Svetová verejnosť a médiá sa o jej úspešnom dokončení dozvedeli až koncom roka 1950, kedy pristáli posledné dve lietadlá.

Jemenskí Židia zo svojej vlasti utekať nechceli. Oni museli utekať. Tvorili tradičné, takmer staroveké spoločenstvo a bolo pre nich spočiatku naozaj  ťažké splynúť s modernou spoločnosťou, adaptovali sa však veľmi rýchlo. Pre izraelskú spoločnosť sú veľmi vzácni práve kvôli starobylej kultúre, ktorú si v tej tisícročnej izolácii uchovali. Spájajú naprieč miléniom, preto o nich aspoň stručne:

Podľa legiend prišli prví Židia do Jemenu už za čias kráľa Šalamúna alebo po zničení Prvého chrámu v Jeruzaleme, asi 586 pred n.l. Historické dôkazy potvrdzujú prítomnosť Židov v Jemene minimálne od prvých storočí nášho letopočtu. Od roku 110 pred n.l. až do roku 525 n.l. bolo na území Jemenu pomerne mocné kráľovstvo Himjár, ovládajúce obchod s korením, myrhou a kadidlom (vtedy dôležité komodity). Spomenúť ho v súvislosti s jemenskými Židmi treba, lebo okolo roku 380 n.l. jeho kráľovská rodina konvertovala na judaizmus a prijala ho ako štátne náboženstvo. Vzniklo tak jedinečné a mocné židovské kráľovstvo. Invázia z Etiópie v roku 525 kráľovstvo zničila. Islam prišiel do Jemenu veľmi skoro, ešte počas Prorokovho života v roku 628 n.l. Po príchode islamu získali jemenskí Židia status dhimmi (chránení nemuslimovia). Museli platiť špeciálnu daň (džizja), zažívali obdobia relatívneho pokoja, ale aj krutého útlaku.

Jemenskí Židia tradične hovorili židovsko-arabským dialektom. Ich výslovnosť biblickej hebrejčiny sa však považuje za jednu z najpresnejších a najbližších pôvodnému starovekému jazyku. Izraelskí etnológovia a lingvisti jemenskú výslovnosť hebrejčiny, práve pre jej dávnu autenticitu, dodnes študujú. Ale nejde iba o výslovnosť hebrejčiny. Ide aj o kulinárske zvyky či náboženské praktiky, tie sú rovnako prastaré. Ale napríklad aj jemenský židovský hudobný folklór, ktorý ovplyvnil modernú izraelskú hudobnú scénu. Najslávnejšou predstaviteľkou a pýchou tohto štýlu na svete sa stala speváčka Ofra Haza, ktorá žiaľ už zomrela. A mohla by byť reč aj o unikátnom umení veľmi jemnej práce so striebrom a zlatom a iných remeslách. Je isté, že odchodom všetkých jemenských Židov Jemen schudobnel, hoci si neodniesli nijaký majetok. Schudobnel o ľudský potenciál a kultúrny a ekonomický kapitál, ktorý nemožno už nikdy nahradiť. Presne o ten, ktorým jemenskí Židia obohatili svoju novú vlasť – Izrael – aj keď priniesli iba seba samých.

Operácia Ezra a Nehemiáš 

K populácii mizrahim v Izraeli pribudli hneď po vzniku štátu Izrael aj irackí Židia. Začiatok konca prastarej komunity irackých Židov bol stereotypný, podobný naprieč celým arabským svetom. Po vyhlásení nezávislosti Izraela v máji 1948 sa Irak zapojil do arabsko-izraelskej vojny. Iracká vláda začala vnímať vlastných židovských občanov ako „piatu kolónu“ a zradcov, hoci tí sa do vojny nijako nezapojili. Sionizmus bol vyhlásený za hrdelný zločin. Tisíce Židov prepustili zo štátnej správy, armády a polície. Boli zavedené prísne obmedzenia na cestovanie a bankové prevody. Bohatí židovskí obchodníci boli zatýkaní pod falošnými obvineniami a popravovaní (áno, popravovaní).

V marci 1950 iracký parlament nečakane schválil zákon, ktorý Židom umožnil legálne opustiť krajinu pod podmienkou, že sa vzdajú irackého občianstva a zanechajú v Iraku všetok svoj majetok. Vláda očakávala, že odíde len malá radikálna skupina, no na odchod sa prihlásila takmer celá komunita. To irackú vládu možno prekvapilo, no spomienka na vražedný protižidovský pogrom Farhud, ktorý sa odohral v Bagdade v roku 1941, bola zrejme v mysliach židovskej komunity stále živá. 

V reakcii na to Izrael zorganizoval masívny letecký most známy ako Operácia Ezra a Nehemiáš. Mimochodom, Ezra a Nehemiáš boli kľúčové biblické postavy pri návrate Židov z Babylonského zahatia, podľa nich nazvali tú operáciu. V priebehu niekoľkých mesiacov bolo z Iraku do Izraela letecky prepravených viac ako 120 000 Židov. Iracká vláda nedovolila izraelským lietadlám vstup do irackého vzdušného priestoru, tak sa museli o vzdušný most postarať iné letecké spoločnosti. Židov odviezli najprv na Cyprus a menšiu časť aj do Iránu (ten bol vtedy voči Izraelu priateľský a diplomaticky ho uznal medzi prvými), a potom odtiaľ do Izraela. V marci 1951 iracká vláda definitívne skonfiškovala všetok zostávajúci majetok odchádzajúcich, čím tisícročnú a kedysi bohatú komunitu úplne zlikvidovala a premenila ju na utečencov, ktorí boli v podstate na mizine. To nemožno označiť inak, ako za nehanebnú lúpež rukami štátu. Išlo o obrovské majetky prosperujúcej komunity – o domy, pôdu, ale najmä podniky, obchody, bankové vklady, akcie, kapitál. 

Židovská komunita v Iraku dnes neexistuje, ale nezanikla, nezmizla. Iba po dva a pol tisícročnej existencii z Iraku odišla. Bola vyhnaná. Žije však. V Izraeli. Majetok si nemohla priniesť, nijaký jej nezostal, svoju kultúru, schopnosti a vzdelanie áno.

Židovská komunita v Iraku bola v minulosti jedna z najväčších, najstarších a najváženejších východných židovských komunít. Za jej pôvod sa pokladá babylonský exil. Ten začal, keď kráľ Nabukadnezar II. dobyl Jeruzalem (586 pred n.l.) a odvliekol Židov do babylonského zajatia. To bolo viac než tisíc rokov predtým, než tam prišli prví po arabsky hovoriaci ľudia. Keď potom perzský kráľ Kýros Veľký dobyl a zničil Babylon a dovolil Židom vrátiť sa domov, mnohí sa rozhodli zostať v Mezopotámii. Tunajšia židovská komunita sa v období antiky a stredoveku považovala za jednu z najbohatších a najkultúrnejších na svete. Najväčšieho rozkvetu v moderných dejinách sa tunajšia komunita, najmä v Bagdade, dočkala po porážke a zániku Osmanskej ríše, keď nastalo uvoľnenie a irackí Židia hrali často kľúčové úlohy v najväčších obchodných podnikoch Iraku. Mnoho z nich tiež bolo na dôležitých pozíciách v polícii a vládnych službách. Vlastne až do pogromu Farhud a niektorí aj potom. Teda do núteného exodu v roku 1950.

Keď je reč o irackej židovskej komunite a jej dedičstve, nemožno vynechať jej poklad – Babylonský talmud. Talmud je rozsiahla zbierka rabínskych diskusií o židovskom práve, etike, zvykoch a legendách. Okrem samotnej Tóry zrejme najdôležitejší zdroj židovského náboženského poznania. Existujú dve verzie – Jeruzalemský a Babylonský talmud, pričom Babylonský talmud je podstatne rozsiahlejší, prepracovanejší a v židovskom svete autoritatívnejší.

Po tom, čo Rimania zničili v roku 70 n.l. Druhý chrám v Jeruzaleme a vyhnali židovské obyvateľstvo, presunulo sa centrum židovskej vzdelanosti do Babylonie (dnešný Irak), kde od 3. do 6. storočia nášho letopočtu pôsobili svetoznáme rabínske akadémie. Rabíni na týchto akadémiách vytvorili text, ktorý dnes poznáme ako Babylonský talmud. Ten určoval všetko od obchodného práva a stravovacích návykov, až po rodinné vzťahy a komunitnú samosprávu. Irackých židov v stredoveku možno vnímať ako dedičov a správcov tej najvyššej náboženskej autority. V celej židovskej diaspóre požívali obrovskú úctu. Ich potomkovia ju dodnes požívajú, lebo tradícia hlbokého akademického štúdia a rešpektu k vzdelaniu zostala hlavným rysom irackej židovskej elity až do 20. storočia. Tak aspoň vravia tí, ktorí sa s nimi stretli. Nie tí, ktorí dali im, utečencom a vyhnancom, nálepku kolonizátorov.

Koľkí vlastne v arabskom svete zostali?

V roku 1948 žilo v arabských krajinách Blízkeho východu a severnej Afriky približne 850 000 až 1 000 000 Židov. Vo veľkej miere tam boli doma už od čias antického Rína, niektorí aj predtým. Dlho pred príchodom Arabov a dlho pred príchodom islamu. Neprišli tam ako kolonizátori, ale väčšinou ich tam zavial osud a núdza, keď ich tí či oní dobyvatelia, naposledy Rimania, vyhnali z ich vlasti. Keď prišli Arabi a islam, neušli, iba sa zmenilo ich postavenie. Ale stále tam boli doma. Tak ako boli stále doma, niekedy aspoň v spomienkach a obradoch, aj v Judei či dávnom Izraeli. V roku 1948 však vznikol štát Izrael a následne vyháňanie a exodus. Štatistiky udávajú, že z tých možno až milióna Židov tam dnes žije v tých krajinách menej ako 10 tisíc. Môžeme si ten, s odpustením, demografický vývoj rozpísať na jednotlivé krajiny.

Maroko: do roku 1948 tu žilo cca 265 000 až 325 000 Židov. Dnes ich tu žije približne 2 000 až 3 000 (najväčšia zostávajúca komunita v regióne).

• Alžírsko: približne 140 000 pred rokom 1948. Dnes menej ako 50.
• Irak: pred rokom 1948 135 000 až 150 000. Dnes ide približne 4 až 10 ľudí.
• Egypt: zhruba 75 000 až 100 000 do roku 1948. Dnes ich zostáva už len niekoľko (menej ako 10).
• Tunisko: okolo 105 000 do roku 1948. Dnes v krajine žije zhruba 1 000 až 1 500 Židov.
• Jemen: približne 50 000 až 63 000. Dnes sú to už len jednotlivci.
• Sýria: okolo 30 000 do roku 1948. Dnes ich zostáva približne 30 až 100.
• Libanon: okolo 5 000 až 10 000. Dnes ide o menej ako 100 osôb.
• Líbya: asi 38 000 pred rokom 1948. Dnes už v krajine nežijú žiadni Židia.

Ku každej s tých krajín a ku každej z tých židovských komunít by sa dal napísať príbeh. Kam sa po vyhnaní zo svojich krajín podeli? Logicky najviac získalo útočisko a nový život v Izraeli. To sú izraelskí mizrahi a sefardi. Odhady hovoria, že dnes žije v Izraeli asi 3,2 milióna ich potomkov. Ale veľa z nich sa dostalo aj do Spojených štátov, hoci tam stále pochádza väčšina Židov z Európy a práve tá väčšina sú potomkovia tých, ktorí prišli do Ameriky dlho pred holokaustom. Lebo Amerika hermeticky uzavrela svoje brány pred židovskými prisťahovalcami už v roku 1920. Veľa frankofónnych Židov z Maroka, Tuniska a Alžírska odišlo do Francúzska, možno až 200 či 300 tisíc. A tiež do Montrealu v Kanade, kde je pomerne veľká komunita marockých Židov. Ale tento text mal byť najmä o tých, ktorí prišli do Izraela. Nie ako kolonizátori, ale ako vyhnanci.

Izrael ich privítal a je vďaka tomu, že prišli, ľudsky, kultúrne, intelektuálne bohatší, pestrejší a silnejší. Neporovnateľne silnejší. A arabské krajiny, ktoré ich vyhnali, chudobnejšie, lebo to, čo v nich stratili, čo s nimi odišlo, sa už nedá nahradiť. Nedožadujú sa „práva na návrat“, ako to robia fiktívni palestínski utečenci, ktorí nikdy a odnikiaľ neutekali. Mizrahim a sefardim sa už domov vrátili.